Pri tom dnešnom účelovom úlete som si na tvári niekdajšieho milenca akosi razantnejšie uvedomil neúprosnosť času. Zrkadlá v našich kúpelniach sú v skoré rána nekompromisné, no časom si na nás zvykli a sladko a ironicky nám klamú, ale hlbka vrások niekoho s kým ste mali milenecký vzťah, stúpajuci počet jeho šedivých vlasov a klesajúci celkový počet vlasov je rukopisom času. ,,Volám sa starnutie a prenasledujem Ťa od 20tky.... " znie kdesi na pozadí.... prvých pár rokov ho nepočujes, ale o takých osem, desať, dvanásť rokov sa občas pozrieme do iného ako vlastného zrkadla a aj keď sme so sebou spokojný, počujeme, vidíme. Ten hlas sa hlási v tvárach bývalých milencov a mileniek, pretože to nie sú pokladníčky v supermarkete kt. vídavame denne, pretože sú to ľudia, kt. si pamätáme vo výnimočných časových a kauzálnych súvislostiach . . .
9. mar 2010 o 15:46
Páči sa: 0x
Prečítané: 769x
Chapter #2
Načrtol som otázku vlastnej citovej bezpečnosti. Som presvedčený o tom, že mám pravdu. Sme ľudia a ako druh sme zvyknutí nielen množiť sa, ale sa aj chrániť. Chrániť seba. Vzľadom na nárast počtu sklamaní nás -skorovždyslobodných- -takmerkariéristov- zisťujeme, že striktná ochrana hraníc nášho vlastného Shengenu býva častokrát jediným riešením, ako si opäť raz nenatĺcť hubu.
Ladislav Kováč
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
